od Jozef Medový
O bolestiach Panny Márie sa začalo teologicky uvažovať už vo štvrtom storočí. Pisu o nich svätý Ambróz, svätý Pavlin z Noly, svätý Augustín a svätý Erém. Zo šiesteho storočia sa zachovala dramatická báseň o Pánovom umučení, pripisovaná svätému Gregorovi Nažianzskemu v ktorej sú dojímavé verše o bolestiach Panny Márie. Koncom siedmeho storočia sa v gréckej liturgii začínajú používať hymny o plači a náreku matky nášho Spasíteľa.
Latinskí spisovatelia skorého stredoveku zdôrazňujú. Že „nikto na zemi viac netrpel než
Panna Mária, s výnimkou jej Syna. Poukazujú na to, že prevýšila všetkých mučeníkov, pretože mala najväčšiu lásku k Ježišovi.
Neskôr, po roku 1000, pod vplyvom rytierskeho zmýšľania sa úcta bolesti Panny Márie neobyčajne rozšírila. Začali sa množit maľby Pánovho umučenia s Pannou Máriou pri kríži a rástol počet kostolov postavených na uctenie bolestnej matky Krista Pána. Vítaným námetom pre majstrov slova bol „nárek Panny Márie“. Medzi týmito básňami vyniká doteraz neprekonaná Stabatt Mater dolorosa, ktorej autorom je pravdepodobne Jacopone da Todi. Aj svätý Bonaventura napísal krásne úvahy o tom, čo vytrpela Kristova matka.
V tomto ovzduší vznikol sviatok Bolestnej matky Márie.
Prvý záznam doteraz známy je z roku 1423 z Kohna, kde miestny cirkevný snom zaviedol tento sviatok na odčinenie urážok husitov voči ukrižovanému Kristovi a jeho matke Márii, s nádejou, že sa urážatelia navrátia k pravej viere.
Z Nemecka sa tento sviatok rýchle rozšíril najmä v severnej Európe a odtiaľ sa šíril po celej Európe pod rôznymi menami a s rozličnými dátumami. Poväčšme sa sviatok svätil okoloVelkej noci. Táto situácia trvala po celé tri storočia. Benedikt XIII zaviedol tento sviatok do celej Cirkvi v roku 1727, určil mu meno — Sviatok Sedembolestnej Panny Márie, a ustanovil aj dátum — piatok pred Kvetnou nedeľou. Tutoto voľbu urobil pod vplyvom tradície dominikánskej rehole, z ktorej Benedikt XIII pochádzal.
Popri tomto sviatku Sedembolestnej Panny Márie vznikol v stredoveku aj druhý sviatok s týmto titulom, slávený v polovici septembra, rozširovaný najmä rehoľou Sluhov Panny Márie.
Bude dobré povedať niekoľko slov k číslu „sedem“, prečo sa vola Panna Mária Sedembolestná. Ludová memalira má rada všetko jasne určené, vypočítané, sporiadané.
Tak aj v uctievaní Bolestnej matky najprv sa hovorilo o piatich bolestiach Panny Márie, ako sa uctievalo päť rán Krista Pánu. Potom su začalo uclievat sedem bolestí Panny Márie. Sedem v biblickej reči znamená plnosť dokonalosť. Keďže popri Kristovi Panna Mária najviac trpela. Lud’ chcel vyjadriť túto plnosť bolestí číslom sedem — a tak nazýval Pannu Máriu Sedembolestnou. Názvom „Sedembolestná“ sa teda nechce obmedziť utrpenie Panny Márie na sedem historický presne určených udalosti, v ktorých trpela, ale su chce naznačiť plnosť kalicha utrpenia, ktorý Panna Mária pila spolu s Kristom. Aby sa skonkrétnil titul „Sedcrnbolestná“, začali sa vypočítavať historické momenty, v ktorých Panna Mária trpela. Najprv sa počítalo sedem bolesti, ktoré Panna Mária znášala spolu s Kristom v dňoch jeho najväčšieho utrpenia:
Panna Mária trpela:
1. keď Ježiša zajali a bičovali,
2. keď Ježiša predviedli pred Piláta a odsúdili,
3. keď vyriekli nad Ježišom ortieľ smrti,
4. keď Ježiša pribili na kríž,
5. keď Ježiš vypustil ducha a zomrel na kríži,
6. keď Ježiša sňali z kríža,
7. keď Ježiša uložili do hrobu.
Neskôr sa rozšíril obraz bolestí Panny Márie aj Kristovo detstvo. Panna Mária trpela:
1. keď počula Sirneonovo proroctvo o meči, ktorý aj jej prebodne srdce,
2. keď utekala do Egypta. keď Herodes vraždil neviniatka,
3. keď hľadala strateného Ježiša v Jeruzaleme,
4. keď Ježiša zajali a odsúdili,
5. keď Ježiš zomieral na kríži,
6. keď Ježiša zložili z kríža,
7. keď Ježišovo telo kládli do hrobu.
Ako vidno, všetky tieto momenty majú podklad v evanjeliu.
Uctu k siedmim bolestiam Panny Márie v tej forme, ako ju máme ustálenú dnes, rozšíril r.1482 flámsky farár Ján Coundenberghe. Súčasne sa šírilo aj Bratstvo Siedmich bolestí Panny Márie, hneď schválené a podporované pápežmi. Prvý pápež, ktorý schválil tieto bratsivá bol Alexander VI, bývalý biskup diecézy Porto a Svätá Rutina pri Ríme (na jej území sa nachádza Ústav svätého Cyrila a Metoda). Urobil tak roku 1495. Tento pápež, o ktorom sa v učebniciach dejepisu píšu ostré kritiky, vydal aj prvý dekrét na ochranu Indiánov v Amerike proti vykorisťovaniu zo strany objaviteľov.
V týchto rokoch sa ustálilo aj päť bolestných tajomstiev ružencovej modlitby, co tiež privádzalo k rozjímaniu Máriiných bolestí.
Najväčší rozširovatelia úcty Sedemholestnej, rehoľná spoločnosť Sluhov Panny Márie má generálny dom v Ríme a po celom svete má 227 kláštorov. V minulosti ich mala oveľa viac.
Inocent III povolil r. 1688 ešte jeden sviatok Sedembolestnej Panny Márie na tretiu septembrovú nedeľu. Pápež Pius VII predpísal tento sviatok pre celú Cirkev. Urobil tak roku 1814, po svojom vyslobodení z utrpenia a prenasledovania zo strany cisára Napoleona. Liturgjická reforma Pia X r. 1913 ustálila 15. september áko trvalý deň tohto sviatku.
Najnovšia reforma liturgického kalendára po Druhom vatikánskom koncile zverejnená Pavlom VI r. 1969 ponechala iba jeden sviatok na uctievanie bolestí Panny Márie: Beatae Mariae Vírgínis Perdolentis (Prebolostnej, nie Sedembolestnej). Vynechala spomienku na bolesti Panny Márie, ktorá sa konala v piatok pred Kvetnou nedeľou, v súhlase so smernicami reformy kalendára, podľa ktorých sa malo vylúčiť opakovanie sviatku toho istého svätého pod tým istým titulom. Že sa dala prednosť sviatku 15. septembra pred piatkom pred Kvetnou nedeľou dá sa vysvetliť reformnou zásadou, podľa ktorej v Pôste a vo Veľkonočnom období sú sviatky svälých zriedkavé a slávia sa poväčšine v Období „cez rok“. (V novom preklade slovenskom Rímskeho misála sa ponechal titul sviatku Sedembolestnej Panny Márie, pretože hlboko zakorenený v srdciach Slovákov a nepredstavuje nijakú teologickú nepresnosť. Liturgické texty sviatku v novom slovenskom misáli rôznymi titulmi: „Ó Mária bolestivá“, „prebolestná Matka“, „prebolestná Panna“, „účasť Panny Márie na Kristovom vykupiteľskom utrpení“ dostatočné vysvetľujú, čo sa rozumie pod titulom „Sedembolestná“).
V strednej Európe, a tak i na Slovensku, sa úcta k Sedembolestnej Panne Márii rozšírila z Nemecka a sviatok sa slávil v pôstnom období. Tej mienky boli aj slovenskí páni biskupi, keď v roku 1927 podali žiadosť do Ríma, o povolenie, aby slovenskí katolíci mohli pridať v loretánskych litániách prosbu Matka Sedembolestna, oroduj za nás. List je podpísaný vtedajšími šiestimi slovenskými biskupmi: Mariánom Blahom, biskupom banskobystrickým, Karolom Kmeťkom, biskupom nitrianskym, Pavlom Jantauschom, apoštolským administrátorom trnavským, Michalom Bubničom, biskupom rožňavským, Jozefom Cárskym, biskupom košickým a Jánom Vojtaššákom, biskupom spišským. Z listu, apísaného v latinskej reči, prinášame preklad hlavných častí:
„Skoro príslovečná je u susedných národov veľká a synovská a doveryplná úcta nášho slovenského národa už od prvých storočí jeho kresťanstva voči blahoslavenej Panne Márii, matke Spasiteľa ľudského pokolenia.
Pod titulom „Sedembolestnej“ začala byť uctievaná nebeská Matká od nášho slovenského ľudu zvlášť vtedy, keď ma hrozilo veľké neezpečíe zo strany falošných reformátorov stredoveku tak na duchovnom, ako aj civilnom poli. Opravdiví pastieri duší, v prvom rade Otcovia jezuiti, sa snazili zastavit prenikanie náuky Lutera a Husa marianskou uctou, medzi veriacimi zvlasť rozšírenou pod titulom Sedembolestnej…
Akú vel’ká radosť mali nasi predkovia, slovenski katolici, ked. váš predchodca pápež Benedikt v roku 1727 uctu tak mocnej patronky Slovakov, pod titulom Sedombolestnej, zaviedol ako oprávnenu do celej Cirkvi. Kto moze vyrátat. nielen sochy, ale i kostoly, pnstavene za dvestu rokov ua územi obyvanom Slovákmi na počesť Sedembolestnej?
Pocas tohto roku v mesiaci máji, zasväteneho úcte Matky krásneho milovania, v rámci dvestoročnych oslav Sedemholestnej, slovenski katolici maju v úmysle organizovat zvlástne púto do slávneho kostola Sedembotestnej v Saštíne na uzemí trnavskej apoštolskej administratury.
Slovenski ordinári, využivajúc túto prilezítosť s umyslom posilnit svojich veriacich pred okladmi proti jednote katolíckej viery a Cirkvi, so synovskou doverou prosia Svätého Otca, aby z príležitosti spominaného 200-rocného jubilea Sedembolestnej osobitnym listom, adresovanym biskupom Slovenska, prehovoril dobrotivo k nasmu slovenskému národu, ktory sa v tomto roku, pri priležitosti spomínaneho dvojsteho výročia ponahľa osobitne uctit svoju Sedembolestnú Matku, a utvrdil ho v tejtu starodávnej ucte voči Sedenbolestnej. Okrem toho prosia Svátého Otca, aby dovolil slovenským katolíkom odteraz používať v loretánskych lítániach na poslednom mieste pred invokaciou „Baranoch Boži“ invokáciou „Matka Sedembolestná, oroduj za nas…“
Tento list bol prostredníctvom Státneho sekretariátu predloženy Kongregácii obradov, ktora na zasadnuti 8. aprila 1927 žiadosť zamietla. Na d’alšom zasadnuti 22. aprila toho isteho roku sa znova o ziadosti rokovalo. Rozhodlo sa positivne na tom zmysle, ze sa dovoluje, aby sa po tretej invokacij „Baránok Bozi“ mohla na Slovensku pridať prosba: „Oroduj za nás, Matka Sedembolestna“ alebo „Matka Prebolestná“ s odpovedou: „Aby sme sa stali hodni prislubeni Kristovych“ s príslusnou modlitbou z jednej alebo druhej omše na počesť Sedembolestnej. Len aby bola vo veci jednota vo všetkych diecézach.
Hned nato bol vydany Kongreciaciou obradov dekret, ktroy sa zacina slovami: „Celebre apud Slovacham gentem“, vo koterho sa vkizla nepresnosť. Uradnik ktorý zostavoval odpaved slovenskym biskuporn urnobil chybu na zaklade listu slovenskych biskupov, z ktoreho vybral niektore vety. Na liste zachovanom vo vatikánskom archíve, vidno ciarky a kružky urobené ceruzou okolo niktorych výrazov. Ziaľbohu, úradnik pri prepisovani poplietol niektore udaje a do dekretu vlozil frazu, ze Benedikt XIII r. 1727 povolil uctievat Pannu Máriu pod titulom Scdembolestnej „tamquam Patronam Slovacchiae“, zatial čo menovany papež v roku 1727 zaviedol do celej Cirkvi sviatok Sedembolestnej, „mocnej patronky Slovákov“. Tento vyraz ale napísali slovenskí biskupi vo svojom liste do Ríma, nie Benedíkt XIII.
Co teraz? Mozeme urobit tri uvahy:
1. Ucte Slovakov k Panne Marii vo všeobecnosti je bezpochyby velka a starodávna. Sväty Otec Ján Pavol II. pri návšteve Slovenskeho ustavu svätého Cyrila a Metoda v Rime 8. novembra minuleho roku povedal v homílii, že starodávnost marlánskej úcty u Slovákov možno pripísať aj zásluhám svátych Cyrila a Metoda, ktorí pod vplyvom gréckej a východnej kultúry mali íste osobitnú uctu k Panne Márii, až dodnes hlboko za korenenú tak u katolíckych ako aj pravoslávnych prislušnikov východných národov.
2. Musíme si však uvedomiť, že mariánska úcta nie je výlučným privilégiom slovenských katolíkov. Monohé iné národy majú tiež úctyhodnú tradíciu v tomto zmysle. Dokazujú nám to svetoznáme a starodávne i moderné pútnické miesta, ako sú Lurdy, Zaragoza. Mariazell, Fatima, Czestochowa, Guadalupe. Einsiedeln, Maria Bistrica, Loreto, Pompei, atd. To sú len niektoré mená každému známe. Viaceré národy uclievajú Pannu Máriu ako kráľovnú, napr. “Regina Hungariae”, “Regína Poloniae”, aby sme spomenuli aspoň dva príklady našich najbližších susedov.
3. Tretia úvaha je o mimoriadnej úcte k Sedembolestnej na Slovensku. Na jej rozšírenie mali iste vplyv povaha i dojiny nášho národa. Musíme silne a viackrát podčiarknuť, že táto pobožnosť a úcta sa nevyvinula na základe nejakého dekrétu či už Apoštolskej Stolice alebo inej cirkevnej vrchnosti. Ale má svoje korene v ľudovom náboženskom zanietení, ktoré možno povedať – “ab íinmemorabäli” sa vytvorilo. udržalo, zveľadilo a stále rastie. V určitom zmysle môžeme povedať, že takáto zbožnosť a úcta má väčšiu cenu, než keby bola zavedená úradne – “zhora”. Aj vo všeobecnom cirkevnom kalendári sú sviatky, ktoré vznikli pod vplyvom ľudového hnutia a len dodatočne boli úradne schválené. Dodatočné úradné schválenie pre nás je určitým spôsobom naznačené v dekréte posv.
Kongregácie obradov z 22. apríla 1927. Tak tento dekrét pochopil Pavel VI keď r. 1964 novým dekrétom “Quam pulchra” udelil národnej svätyni v Šaštíne, zasvätenej Sedembolestnej, titul “basilica minor” – menšia bazilika. V tomto dekréte Pavol VI píše, že úctu k Sedembolestnej Patrónke Slovenska “Píus XI fel. rec. Decessor noster, anno MCMXXVII auctoritatae sua confirmavit”.
Výslovncisie schvalenie máme z roku 1976, ked’ posv. Kongregácia pre sviatosti a bohoslužbu schválila slovenské proprium liturgie hodin, v ktorom sviatok Sedembolstnej je oznaceni takto: “Beatae Mariae Virginis Perdolentis, Patronae Slovaciae”. A v novom preklade Rimskeho misale, schvalenom 1. decembra 1979 je na 16. septembra uvedeny sviatok SEDEMBOLESTNEJ PANNY MARIE, PATRÓNKY SLOVENSKA ako slávnost a bola schválená aj osobitna pieseň vďaky ciže prefácia “O patrónke slovenskeho národa”. Tu nie je omyl nijakého prepisovateľa, tu je živá ucta k Sedembolestnej Panne Márii roširena medzi Slovakmi, ktorí vidia v trpiacej Matke svoju Patronku, schválená a obdarená najnovsou a vyrečnou liturgickou formulou na jej dóstojne slavenie.
Bolo by dobre, keby Svätá Stolica ai výslovným slavnostným dokumentom vyhlásila Sedembolestnu Pannu Máriu za Patrónku slovenského národa, ako to urobila v mnohých iných pripadoch, ked vyldásila róznych svätých za nebeských patrónov jednotlivych diecéz, miest a narodov. Slovenska líturgická komisia by mohla o to požiadať na kompetentnych miestach.Napokon este niekolkom slov o spósobe umeleckeho predstavovania Bolestnej Panny Márie.
Nairozširenejsí je obraz Panny Marie sediaci pod križom, ako drzi na kolenách zo snulého Syna. Mohlo to tak v skutocnosti byt’? Zo 6. storočia sa zachovali maľby predstavnijúce Jozefa a Nikodema ako skladaju z križa Ježisovo telo. Ani Panna Mária ani iné ženy pritomne prizomierajucom Kristovi na kríži nie su tu zobrazené. V desiatom storoci sa začínajú objavovat malby, na ktorých je zobrazená Panna Mária a svätý Ján, ako ubolene pozjralú na telo mrtveho Krista, položené na blelej plachte. Az z trinasteho storocia pochadzaju malb s Pannou Mariou, ako drzi na kolenach alebo v rukac mrtve telo bozskeho Syna.
Tento obraz zvecnil v mramore velky Michelangelo koncom 15. storocia. Toto velmy cenne susosie – Pietu obdivuju putnici vo svatopeterskey bazilike v Rime.
Je to obraz vysokeho umenia a poezie a ako taky nenarokuje si byt presne “historicky”. Sotva ktora zena by udrzala na kolenach mrtve telo dospeleho syna. Ale netreba sa pozastovovat pri tejto “nepresnosti”. Obraz chce vyjadrit predovsetkym lasku Panni Marie k svojmu Synovi. Michelangelo sa pokusil aj o ine vyjadrenie tej istei idey. Jeho ina Pieta uchovavana vo Florencii a na ktorej pracoval az do poslednych 3-4 dni svojho zivota i ked nie je dokoncena je tiez velmi krasna. Vyjadruje uzasnu bolest Matky podoperajucej mrtve telo Syna. Aj nasi slovensky umelci by mali mat ambiciu vytvorit vrcholne dielo svojej umeleckej kariery s podobnym nametom. Islo by o vyjadrenie jednej z podstatnych zloziek ducha nàroda.
Poznamka: pisatel tohto clanku pocas tridsat rokov hladat pramenie a spravy na objektivne objasne nie famy. o ktorej bola rec. Nepoklada toto pracu za definitivne a s vdakou prijme pripadne poznamky citatelov.
“Diakonia” 14:1985 nr. 3